Značky

, , , , , , , , ,


Mám okolo seba veľa známych, ktorí sa rozhodli za každú cenu nikoho nikdy (ak sa dá) nesklamať. Žijú tým a pritom nechcú pripustiť, že si tým život dobrovoľne nechávajú utiecť cez prsty … Zdá sa, že je to pre nich bezvýznamné na rozdiel od pocitu napĺňania očakávaní… no väčšinou to začína a končí pri tom istom – hlavy bolení!

Expectation-is-the-root-of-all-heartache

Čoraz častešie si uvedomujem, koľko strateného času a bolesti som si spôsobila, keďže so od malíčka inklinovala k potrebám iných a k prehliadaniu tých svojich. O to viac sa snažím odstrániť všetky momenty, keď sa mi pod nohy pletú akékoľvek očakávania. Veľmi mi vždy vnútorne prekážalo, keď som ustupovala, no hoci som to spravila a sklonila hlavu, nikdy ma tieto okamihy nespravili šťastnou. Spätne človek hromží, že to za to vôbec nestojí … Samozrejme stále sa nájdu príležitosti, keď ma to ťahá známym smerom, no už ich neberiem tak vážne. Ako sa to dá ? Nemám na to univerzálny recept, možno iba jedno slovko – sebaúcta.

Ľudia si často mylne myslia, že ak budú presne nasledovať to, čo od nich chcú iní, že sa im zavďačia a budú cítiť zadosťučinenie. Že ak budú bez rozmyslu nasledovať myšlienky iných, sa im tieto stanú vlastné. Že ak vždy nájdú tie správne slová, ktoré majú byť vyslovené a činy, ktoré majú byť spravené, ich to v očiach okolia spraví nepostrádateľnými a uznávanými … Tomuto sa hovorí nereálne očakávania, ktoré do nás celé generácie automaticky a bez rozmyslu leje spoločnosť. Tu žiaľ nie je vinníka, všetci sme v tom až po uši a to posledné, čo nám pomôže je vzájomné obviňovanie sa … Tu o to vôbec nejde. Skôr či neskôr sa každý z tohto začarovaného kruhu musí a má dostať. Ani čas tu nehrá významnú rolu. Skôr je podstatné to, aký postoj k svojmu životu a kvalite jeho prežívania každý zaujme. Veď nakoniec každého omrzí stále sa musieť nejak tváriť na úkor svojich pocitov. No v tomto sa nikomu nedá pomôcť. Tí, ktorí blúdia v kruhu to nevidia a tí ktorí ich vidia im to často ani nepovedia. A ak predsa nejakú námietku vyslovia, obyčajne dostanú rovnakú odpoveď, že tak to určite nie je a nechápavý pohľad ako bonus. Tak na čo by sa mali namáhať, to riešiť. Každý, kto si to raz konečne uvedomí tým, že precitne do bolesti, čo takéto sebazničujúce správanie spôsobuje, je odsúdený na úspech. Víťaztvom je  už ten okamih pomyselného precitnutia z vášho emocionalneho alebo ak chcete tela bolesti.  Áno to je to telo utkané z ublížení, strachu, sebaľútosti, ktoré nikdy nie je šťastné – skrátka preto že ho neriadime my ale ono je majtroch v riadení našich emócií a skratových reakcií … a to len pre pocit permanetnej hrozby ublíženia. A že nám zdá sa môže ublížiť hocičo, ako krivý pohľad, spochybnenie našich názorov, či konania. A tak nám veli robiť iba to, čo sa od nás čaká, ako univerzálna náplasť na všetky potenciálne rany. Toto vôbec nemá v sebe logiku a predsa ju tam väčšina ľudí každodenne vidí … niektorí celý život.

Prečo by človek mal brať ohľad stále na druhých ? Nie nechcem zdôvodňovať sebectvo. Ale zvažujte predsa len v danej chvíli, keď si nie ste istí, ako sa zachovať, či to niekomu ublíži. A či tým niekým nebudete nakoniec vy sami? Potom pochopíte ako reagovať správne. Inak povedané asertívne! Verte, že ak nasledujete svoje pocity … intuíciu … nikdy sa nebudete cítiť mizerne ani podvedeno …  a už vôbec tým nedáte príčinu pre migrénu :=) . Každý raz precitne … sľubujem! Nádej je vždy lepšia ako nezmyselné očakávania, verte mi!