Značky

, , , , , , , , , , , , , , , , , ,


laskaVčera sa na celom svete oslavoval sviatok lásky, deň zamilovaných … Všetci sa z tohto dňa tešíme a  oslavujeme ho rôzne, no v každom z nás je túžba milovať a byť milovaný …

Niektorí sa možno cítia byť milovaní viac ako iní … Niektorí zase milujú viac, iní menej … Niekto je možno práve sám no necíti sa tak … Iný sa naopak vo vzťahu cíti osamelý … Je nás na svete toľko, no dvoch rovnakých by ste medzi nami márne hľadali … A predsa máme jednu črtu spoločnú – neutíchajúci pocit nedostatku. Nezadaní neustále hľadajú lásku a tí na opačnej strane šťastne svoji – do kedy sú vlastne šťastní? Veľa je tých, ktorí po prvotnej fáze zaľúbenia skĺznu do stavu rutiny a následného permanentného hľadania niečoho, čo sa kamsi stratilo. Mnohokrát si to nepriznajú, no nevedia, čím to je.

Všetci hladáme lásku, nikdy jej nemáme dosť. A pri tejto našej túžbe a strachu zároveň, je iba hŕstka tých ktorí sa cítia byť šťastní. Je to paradox, že to tak cítime a pritom máme všetci šťastie na dosah. Láska nie je stav mysle, nie je to hormonálna nerovnováha, nie je to ani čaro okamihu … Láska je všade, nestráca a nevyparí sa iba tak. Láska je bytie samotné, láska je vždy a všade v nás. Darmo sa obzeráme okolo seba, túžiac po šťastí. Vo svete paradoxov, ktoré si nosíme všade so sebou nikdy lásku nenájdeme. Ona nemizne, aby sa neskôr v pravý čas vrátila k nám. Všetko, čo hľadáme mimo seba je v podstate pre nás úplne zvytočné. Pokiaľ totiž nepoznáme sami seba, svetu nedávame šancu spoznať nás. Ako sa potom chceme cítiť šťastní a naplnení, ak lásku v sebe popierame celý čas. Esenciou života je naša duša naplnená po okraj … a tou esenciou je láska samotná. Znie to vzletne no je to v podstate veľmi jednoduché …

Poviete si, že keď nie ste vo vzťahu, láska vás opustila a možno sa vám pošťastí a nájdete človeka, ktorý vám ju návráti. To je však nezmysel podmieňovať šťastie a lásku niekým. My sami sme si zdrojom lásky a šťastia, veď je stále v nás. My jej iba určujeme formu, smer a intenzitu jej prejavu. To, či milujeme a sme milovaní si v konečnom dôsledku určujeme my sami. Znie to zvláštne, no je to úplne prirodzené … Ak máme slobodnú vôľu rozhodovať o našom živote, prečo by sa naša slobodná vôľa nemohla prejavovať i v otázkach lásky? Naše city sú iba jednou formou prejavu lásky zakotvenej v nás. Rozum vám určite káže neveriť tomu, znie to ako nezmysel, no nie je to tak, pretože to presahuje nášu myseľ a rozum. Ani ja som tomu neverila, kým som jedného dňa nezažila niečo zvláštne. Keď je človek zaľúbený lieta v oblakoch. No ak sa vzťah skončí, neskončí sa predsa láska, ktorú sme cítili len tak. A to som zažila, keď som sa ocitla sama. Neviem prečo, no po určitom čase som si uvedomila, že city prechovávané k niekdajšiemu priateľovi sa síce oslabili, no akoby ich energia zostala vo mne a postupne menila formu. Zrazu som sa opäť cítila naplnená láskou, ktorá akoby čakala na novú formu a objekt, no bola všade vo mne stále prítomná a ja som netušila kam ju nasmerovať … V tom momente som pochopila tú najzákladnejšiu pravdu … Nepotrebujem, aby ku mne prišla láska od niekeho iného, ja som jej plná po okraj. Možem ju práveže rozdávať, tak vzletne som si pripadala. Akoby som sa vtedy zaľúbila sama do seba a do lásky samotnej. Smiešne, zvláštne? Možno, no inak to neviem opísať … Pocit, keď sa človek cíti sám so sebou a so svetom zároveň v úplnej harmónii.

Takéto chvíle sú v živote však skôr zriedkavosťu ako pravidlom … no preto som nesmierne vďačná za to vedomie, že sme si sami zdrojom svojho šťastia … Človek netúži predsa po niečom, čo nepozná … Môže túžiť iba po tom, čo niekedy zažil, no nebol vtedy ešte pripravený úplne prijať to. Nikdy však nie je neskoro, pretože lekcie sa opakajú dovtedy, kým neuspejeme :)! Tak viem, že na lásku nemusím čakať, ona je stále tu, iba ju znovu nechám prejaviť sa … a energia si potom pritiahne energiu sebe vlastnú – láska si viac lásky k sebe pritiahne!

Love-is-a-state-of-Being