Značky

, , , , , , , , ,


Ak si myslíš, že život, ktorý žiješ je ťažký, zastav a zamysli sa na moment …

Čo sa s tým asi dá spraviť ? 

Môžem spraviť niečo, aby som sa cítil/a dobre vo svojom živote?

Odpoveď sa často hľadá zdĺhavo a zložito, no pritom je obvykle až zarážajúco jednoduchá …

takeresponsibility

Pričasto sa totiž sťažujeme a hádžeme vinu a nekonečnú spúšť spôsobujú tiež výčitky smerované na iných … A prečo, pre krutý prípadne nenaplnený život, za naše životné omyly a poklesky? … Zakrývame si oči, zapchávame uši a škrípeme zubami.  Je vôbec možné donekonečna sa takto klamať? Veď takáto lož stojí na veľmi vratkých nohách … A predsa chceme byť slepí k sebe a krutí k iným, či vedome alebo nie, nie je podstatné. A pritom by sme mali byť pripravení spraviť pravý opak!

V tejto súvislosti sa mi vynára v pamäti drobná zápletka z knihy, ktorú som pár mesiacov dozadu čítala … tuším sa volala Dary cestovateľa v čase, no to vôbec nie je dôležité. Oveľa podstatnejšia je pointa … Celý príbeh je tak trochu sci-fi :=) no je za ním priveľmi aktuálna myšlienka, nad čím by sa oplatilo zamyslieť …

No ale poďme stručne k príbehu. Celá knižka je koncipovaná ako seria zastavení zúfaleho otca vážne chorej dcéry na jeho polceste buď k smrti alebo životu … Na jeho putovaní sa stretáva s historickými osobnosťami, ktoré ho chcú upriamiť na seba, na to ako si poradiť so svojími limitmi a celý živit nanovo chytiť do svojich rúk a tešiť sa z neho. Je tu však jedna časť, ktorá mňa samú zaskočila nepripravenú … Ako sa míňali zastavenia, ocitol sa zrazu hlavný hrdina David na zvláštnom mieste. Prekvapil ho čudne veľký priestor s nikde sa nekončiacimi kopami harabúrd … To si v prvom momente myslel, keď pred sebou videl zbierku platní, zariadenia, štósov zažltnutého papiera a vyblednutých fotografií, vynúcich sa od neho na všetky svetové strany. Nedokázal si vysvetliť, načo mal prísť sem, veď na doterajších stretnutiach dostal vždy poučenie, no čo mu môže dať toto smetisko, mu nešlo do hlavy. Zrazu sa mu prihovoril mužský hlas. Najprv nikoho nezbadal, no po chvíli rozoznal mužskú siluetu obďaleč. Postava sa mu prestavila ako archaniel Gabriel. Skoro zalapal po dychu, lebo v jeho zúfalej situácii to posledné bolo veriť vo vyššiu moc. No predsa tu stojí pred ním Gabriel?! To však nebolo to najzaujímavejšie. Či chcel alebo nie, nedalo sa mu ujsť, musel teda počkať, čo mu ponúkne i toto stretnutie. Gabriel ho povodil krížom-krážom týmto čudným miestom …

Keď sa už pochodovaním po miestnosti unavený hrdina opýtal, či už videl všetko, Gabriel mu odpovedal: “Videl si iba malý zlomok toho, čo sa tu nachádza. Ani celý život by ti nestačil, aby si videl všetko. No smutné je to, že každým dňom sa zbierka zväčšuje.”

David sa obrátil, aby pozrel Gabrielovi do tváre a povedal:”Čo je toto za miesto?”

“Priateľ môj, toto je miesto, ktoré nikdy neexistovalo. … Je to miesto, kde uchovávame veci, ktoré nakoniec neboli doručené adresátovi, keď sa o ne prestal snažiť a modliť sa za ne. Obsah tohto skladu je plný snov a cieľov menej odvážnych ľudí.”

Davida jeho slová vydesili. Načiahol sa po nej (fotografii) a spýtal sa: “Môžem si u nechať?” “Mrzí ma to,” anjel odmietavo pokrútil hlavou a vrátil fotografiu naspäť do koša, “Jason a Julia neexistujú. Čas ich príchodu sa pominul. …”

Gabriel sa usmial a posadil sa na dlážku vedľa Davida. “Musíš vedieť,” začal “že v hre života nie je nič menej dôležité než skóre v polčase. Tragédia života nespočíva v tom, že človek prehrá, ale v tom, že takmer vyhrá.”

“Ako človek sa nesnažíš a obchádzaš veci pre nedostatok porozumenia. Vzdávaš sa pre nedostatok viery. Nerozumieš, že neustále vyhýbanie sa  a odbáčanie z cesty človeka neposilňuje. Obchádzky nebudujú svaly. Nezabezpečujú životné lekcie. Na ceste medzi tebou a čímkoľvek významným budú stáť obri. Keď si to budeš zlahčovať a nedostatočne sa snažiť, tvoje napredovanie nebude jednoduchšie. A ani ťa nepovedie k želanému cieľu. Keď je kráčanie príliš tvrdé a náročné, väčšina ľudí sa stiahne a snaží sa veci uľahčiť. Najčastejšie spomalia vtedy, keď sa cesta zdá zradná. Sú to okamihy, kedy musíš pocítiť na pleciach váhu svojej budúcnosti – pulzujúcu, nezastavitelnú silu osudu, ktorá prúdi tvojími žilami. Obdobie nešťastia a biedy vždy formovalo tých najväčších mužov. Najtvrdšia oceľ sa kuje v tom najspalujúcejšom ohni, najžiarivejšie hviezdy ožarujú tú najtemnejšiu noc.”