Značky

, , , , , , , , , , , , , , ,


                                       Search for true by Akienesearch-for-truth-akianeV priebehu života, koľkokrát si ľudia povedia, že viem aký som. Nehovorím, že sa o to denne každý nepokúša, no úspešných a hlavne úprimných pokusov je už pomenej … Vyplýva to z našej podstaty, že si obvykle tak úspešne zahmlievame pravdu o sebe, alebo ju nechceme vidieť, nie to ešte nahlas pomenovať? Nemyslím si, jednoducho podľa mňa je to u každého veľmi individuálne, na koľko je si sám sebou istý a do akej miery je sám so sebou vyrovnaný. Široká téma a veľakrát preberaná poviete si … No ja tu teraz nechcem preberať úlohu spoločenských rolí, ktoré každý človek počas svôjho života na seba preberá … Každý môže byť  dieťa svojich rodičov, rodič svojich detí, študent, zamestnanec, a pod. No čím sme pod tým všetkých, pod povrchom? Za koho sa pokladáme? Aký si myslíme, že sme? Kým sa cítime byť? A  poďme ešte hlbšie … Mimo konceptu spoločnosti, okolie, rodiny, mysli, emócií, pocitov … AKÍ SKUTOČNE SME?

No tak ruku na srdce koľkým sa podarilo nazrieť pod povrch? Menej ako by sme chceli a dúfali. Môže to byť totiž desivá záležitosť, pokiaľ sa za bežnej prevádzky🙂 zvykneme sústrediť iba na operatívne postupy ako poľahky alebo lepšie povedané rutinne žiť a prežiť! No i pri technike platí, že hardvér funguje iba ak je softvér funkčný. A aj autopilot má obmedzenú funkčnosť.

Ako môže človek dlhodobo žiť, pokiaľ nevie aký vlastne je? Počujem, že niekto kričí, kľudne aj celý život! No v poriadku pripustime, že je to tak, ako život takéhoto človeka vyzerá? Zvyčajne si veľa z ranného detstva nepamätame … Máme len hmlisté spomienky na obdobie tak do päť rokov svojho života. No všetci dávni učenci, filozofi, či psychológovia dnešnej doby jednoznačne potvrdzujú, že sa tu jedná o najšťastnejšie obdobie nášho života, kedy dieťa ešte vníma okolitý svet s doširoka otvorenými užasnutými očami. Nezaťažené názormi a presvedčeniami svojich rodičov a vôbec sa nemá prečo obmedzovať v prejavoch radosti, nadšenia, zvedavisti, údivu. Nepozná ešte smútok a strach a ich zaťažujúcu energiu … Pretože my dospelí sa tiež inak staviame k batoliatku, či pod nohami sa tmoliacemu drobcovi. Zvláštne no je dokázané, že pri pohľade či starostlivosti o malé dieťa … a koniec-koncov i domácich miláčikov, ktorí akoby nikdy nemali dospieť🙂, nás takmer zakaždým prepadne pocit šťastia a  radosti. A potom ako by povedal pesimista, to s nami obvykle ide dolu vodou …

Jasné, že to tak doslova netreba brať. Mnohým z nás sa vyslovene darí vo všetkom, iným obvykle v niečom viac v inom menej … Čo je normálny štandard. No ako sa prikloniť na stranu tých úspešných? O tom rozmýšla neraz hádam každý! Možno sa ozval presne ten istý z vás, ktorý kričal, že s autopilotom to v pohode zvláda … Tak teda milý môj, všimol si si, kde je tu háčik? Alebo ešte stále sladko spinkáš? Pre tých ktorí to chcú vedieť … samozrejme s autopilotom sa dá prežiť. No prežiť neznamená žiť plnohodnotne! Jasné, ži si jednoducho v pohode, ak je ti jedno, čo to s tebou za takú dlhú dobu spraví, ale ver, že šťastným sa cítiť nebudeš. Nestraším iba konštatujem podľa vlatnej skúsenosti. Žila som tak dlhé roky, hoci nie som z tých najstarších, no stálo ma to veľa slz, nervov, i zdravotných problémov … Nechcela som riešiť pre mňa podstatné veci, odsúvala som ich. Skrátka preplávala som si množstvom verzií ja, aké mi diktovalo prostredie. Bolo pre mňa jednoduchšie len zakaždým nahodiť tú správnu masku a mohla som výjsť von ako dcéra, sestra, pilná študentka, poslušná mladá dáma, usilovne pracujúca a kariérichtivá mladá žena a bolo po probléme … teda aspoň na chvíĺu. No nemalo to dlhého trvania a problémy sa už nedali zamiesť pod koberec … Až to skončilo momentom, keď som sa prestávala cítiť v kondícií, tak duševnej ako fyzickej – o to viac že i normálne mám od mala určité permanentné zdravotné problémy, ktoré sa týmto vystupňovali a zaklincoval to stav vyhoretia. A bolo!

V tom čase mi zhoda náhod či osud či podvedomie alebo niečo iné medzi zemou a nebom (každý podľa chuti nech si vyberie🙂 ) dalo červenú a umožnilo totálny reštart. Tak sa začala moja cesta k jadru veci … teda mňa😀, aby som sa začala chápať oveľa komplexnejšie. Každý jeden kto sa rozhodne žiť život naplno a byť úspešným sa takým nikdy nestane, kým si nepoloží veľa pre seba zo začiatku nepríjemných otázok. Je nutné klásť sebe toľko otázok, pokiaľ sa nedostane sebe pod kožu. Samozrejme zjednodušene povedané … No nejedná sa tu iba o klasické dopytovanie otázka-odpoveď. Pretože ísť pod povrch sa musí človek zo začiatku doslova prinútiť vo všetkých oblastiach, kde pôsobí, vo všetkých vzťahoch, pri všetkých aktivitách, s každou jednou emóciou a pocitom … si kladie otázku: Kto som? Som tým za akého ma pokladajú? Ten kým si myslím, že som? Napĺňa ma to, čo robím a ako to robím? Alebo i nie? Otravné, drastické, nepohodlné, zbytočné? Ani zďaleka. Pretože až keď sa na toto človek podujme, možno zo začiatku ho k tomu donútia okolnosti, až od toho momentu pocíti na vlastnej koži život. Stáva sa tým, kým chcel byť. Vedomým si seba samého! Sprvu bolestne, no akonáhle sa jeho nepríjemné pocity začnú potichúčky strácať, pochopí, že ide správne. Ja som si napríklad povedala, že nepríjemné pocity, tak ako fyzickú bolesť raz vypočujem a následne ju viac nemusím prežívať, pokiaľ chápem na čo tu je. Týmto všetko zbytočné proste ignorujem … a čomu nedávam energiu, nemá prečo pre mňa existovať. A tak sa stráca úplne. Pocity samé napovedia, čo človek v každej situácií potrebuje spraviť, aby to bol on sám, taký aký je. Jedna rada, vypnite prosím myseľ, v zlomových / krízových momentoch vám nepomôže … Tak prečo by vám mala zbytočne kecať do bežného života. Keď budete potrebovať jej pomoc, viete si ju ľahko zavolať, inak nech relaxuje. Lebo ako telo i myseľ si skrátka v určitých momentoch musí dať pohov!

Ak teraz máte z tohto mierny zmätok, nevadí, to prejde ak si zoberiete k srdcu všetko, čo bolo spomenuté. Predsa ani Rím nepostavili za deň. Treba si len uvedomiť, že to kým sme z nás nerobí prostredie, okolnosti, ani ľudia z nášho okolia … Nestávame sa sebou, my už sebou sme a vždy sme boli! My sa iba prácou na sebe znovu spoznávame a vraciame do svojho stredu, k svojej podstate, kde sa iba čiastkové aspekty dajú pomenovať ľudskou rečou – čiže viem aká/ý som. My ako celok je nad tým všetkým – na to slovo nie je … možno sa k tomu blíži – SOM .

Veľa šťastia alebo skôr odvahy objaviť podstatu!🙂

P.S.: Tiež sa môže stať, že vás to pár ráz stiahne zase späť do starých koľají. Stáva sa … no to sa skrátka deje, ak ste nemali priestor niečo doriešiť. Skrátka vtedy ečte nebola na daný aspekt u vás dostatočná kapacita a ochota spracovať to.

Tak sa človeče toč dokola, raz budeš hore inokedy klesneš opäť dolu … Neboj sa, čo má prísť to príde, ak to sám dovolíš. Koniec-koncov máš slobodnú vôľu, tak rozhodni, ako to s tebou dopadne … A hlavne sa neopováž vyhovárať a sťažovať na osud a okolnosti! Máš v sebe totiž tu moc, zmeniť jedno i druhé … len sa ti musí chcieť🙂.