Značky

, , , , , ,


Dnes som bola na takej dlhej novoročnej prechádzke po meste … Svietilo slniečko, bolo síce čerstvo, no príjemné. Zubaté lúče sa všade naokolo trblietali na namrznutom snehu. Bolo to úžasné sledovať prírodu, hoci spiacu ako žiari a odráža možno radosť možno šťastie ľudí vychutnávajúcich si posledné voľné dni na prechádzke s rodinou, či domácimi miláčikmi … Pre mňa to znamenalo možnosť okrem iného vyčistiť si hlavu, aby v nej zostalo dosť nového priestoru aj na … celý vesmír!🙂

Ešte na niečo to bolo dobré … utvrdila som sa v jednej veci, ktorá mi posledných pár mesiacov nedala pokoj. Už dlhšie som na môj blog autorsky nezavítala, lebo skrátka som akosi nemala, čo povedať. Mala som totálny blok … netušila som prečo a čo sa to so mnou deje, nechala som to teda tak plynúť. Z iného uhľa pohľadu by možno niekto povedal, že som to vzdala a nebol by ďaleko od pravdy … Skrátka nevedela som čo si so sebou a blogom počať, no zrušiť som ho nechcela. A tak som jednoducho postupom času naň prestala radšej chodiť … veď keď neviem poradiť sebe, nemôžem radiť iným … No ale aby som sa vrátila k dnešnej prechádzke, skrátka som si uvedomila, že za posledných pár mesiacov som zažila také situácie, kde som reagovala inak alebo skôr nereagovala ako ja! V duchu som vždy s pár sekundovým oneskorením kričala sama na seba !Do kelu čo to trepeš, to nie si ty! A veru keď sa mi dnes vonku nečakane prehrávali niektoré také situácie v mysli ( ono to s týmito spomienkovými filmami začalo už okolo Silvestra …), no až dnes to asi finálne vygradovalo, som si plne uvedomila pointu … a postupne precitla do reality … Veľmi sa mi to nepáči, no je to tak, spadla som pekne dole, kam ma zase stiahla silnejúca naviazanosť na hmotu. Už som to nebola ja, kto riadi môj vlastný život. Zase je niekto iný v presile, kým ja kričím z úzadia! Moja melanchólia rástla a ja som dlho netušila, čo to je … pozerám do zrkadla to nie som ja. Stratila som sa na polceste, iným som začala ustupovať a prestala som myslieť na seba. Svoje miesto som tak ľahko predsa svojmu tieňu prenechať nechcela … No stalo sa, že som prestala riadiť svoj svet, že moje cieľe každodenné sa iným prispsobili a klapky na oči mi nasadili. Ocitla som sa akoby o pár rokov práce na sebe späť. Škoda, že návrat bude raz tak prácny, no za ten svet odmietam zatvrdnúť v tejto fáze … takže si vyhrniem rukávy a vrátim sa o pár skokov vpred. Veď už to tam poznám, viac ráz som tam bola, tak sa teším na cestu domovov, od ktorého som sa tak vzdialila, že i jeho ozvena sa stala postupne šepotom!

Posledné dni mi dali šancu pocítiť, že čo bolo opäť môže byť! Stačí mi zavrieť oči, zbadám celý vesmír, ktorý mi tak chýbal … a pochodom vpred :)!

Pochopila som, že neexistujú žiadne začiatky a konce, existuje iba tvrdý spánok a prebudenia do života. A čo je lepšie? Pre každého niečo iné🙂, no ja viem, že sa po dlhom čase znovu prebúdzam🙂, aby som si žila vedome, ako chcem ja!

Takže dobré ráno spachtoši a snehulienky ;-D – Je tu nový deň, do ktorého sa s radosťou k životu preberiem!