Značky

, , , , , , , , , , ,


Ani by som neverila, s čím všetkým sa stretnem… No čo čert nechce, to život zvyčajne naservíruje🙂 ! Len si teraz asi aj dosť zbytočne lámem hlavu, že či som ja ten čertisko ??? Nie je podstatné … No stáva sa, že človiečik sa ocitne raz za čas v situácii, že si pri niektorých reakciách zmätene ťuká na čelo. A to teda dosť vydržím, no raz za čas dostanem naservírovanú poriadnu “lahôdku”.

Doterajší život ma naučil, že tak ako nie je bezbariérové naše mesto, nikdy nie sú bez bariér ani naše vzájomné medziľudské vzťahy. A to doslova, lebo sa až priveľmi tvárime, že si rozumieme. Nie je možné si navzájom a vo všetkom rozumieť …🙂 potom by to bola nuda a iskrička by sa nám z očiek hneď vytratila … ale okrem toho mám ten pocit, že veľa krát si proste ani rozumieť nechceme. Veď na čo rozmýšľať ako sa zachovať primerane k osobe a situácii tak, že vynecháme ostré lakte a použijeme prirodzenú intuitívnu ľudskosť, keď sa dá použiť stratégia, keď nie je dobre mne, prečo by malo byť iným. Tak sa v rámci chaosu často besného pracovného tempa necháme stiahnu na dno našich síl, aby sme z tadiaľ púšťali emocionálny jed na všetky svetové strany.

Ja osobne má veľa chýb, no čo naozaj neznesiem je, keď sa niekto z pohľadu vlastnej psychickej únavy (sem-tam v kombinácií s hlúposťou) snaží uškodiť iným. V mojej blízkosti som našla hlavne dva typy takýchto postavičiek, s ktorými sa očividne mám naučiť vychádzať či pochopiť ich … Prvým je hlasná trúba a tým druhým mŕtvy chrobák. Príznačné pomenovania, hneď poviem prečo. Ten prvý z čistého zúfalstva vlastnej neschopnosti sa snaží spraviť okolo seba taký hluk, aby prehlušil vlastné pochybenia. Otravuje pritom vzduch iným, namiesto aby sa sústredil na seba. Smutné je iba to, že mnohé takéto trúbky sú všeobecne akceptované, dokonca udobrované len, aby boli zase raz na chvíľu ticho. Tá druhá elitná kategória je pravím opakom č.1 … Takýto chrobáčik namiesto kriku pre nič za nič, ticho sedí ako voš pod chrastou… Dúfajúc že ak udrží oči dostatočne dlho zavreté, nikto si ho viac nevšimne🙂. Žiaľ milý brouku takto si nepomôžeš ale že vôbec. Aj priveľké ticho dokáže kričať naplno… Tak si ľudia navzájom kladú polena pod nohy a ešte si pohvizdujú … ja nič ja muziant!

A my sa tvárime, že život je gombička, že nám nič nebráni, aby sme chodili po svete … Len by sme sa mali poriadne rozhliadnuť okolo a zistiť, či tomu aj veríme. Keby to tak bolo, bolo by snaď toľko jedu v nás? Pokiaľ tak tomu stále je, nesieme si barikády na ceste životom, s cedulkou “vstup na vlastné riziko”.

Otázka na telo, nebolo by predsa aj tak veselšie, keby sa bariery zrútili radšej úplne samozrejme, ak to my sami konečne  chceme??? Odpoveď na bezbarierovosť prosím hľadajme všetci v sebe! Ľudský hádam ešte stále byť vieme …