Značky

, , , , , , , , , , , , ,


Platí to stopercentne to potvrdzuje život sám, a dáva mi to pocítiť neustále … Buď všetko alebo nič. Čo si vyberieš? Často takto dostávam na frak, no pravdou tiež je, že poučenie prichádza s oneskorením ako vždy. Keď sa ocitnem v období plnom spokojnosti sama so sebou i s celým svetom, a všetko sa dá zvládnuť v kľude a s nadhľadom dá, obvykle po čase stratím tu povestnú ostražitosť. Práve v takej chvíľke sa mi do vedomia začne vkrádať maličká pochybnosť, že veď tu niečo nesedí a ja iba čakám, keby sa objaví ten povestný háčik, keď sa mi zrazu všetko začne rúcať nečakane pred očami … Niečo v duchu sa ma ešte snaží kolísať, že veď nehľadaj všade nejakú nástražnú mínu. To ti nepomôže a iba čo ti to kalí radosť. Viem, že je to pravda, že to tak má byť a ja sa mám jednoducho tak detsky tešiť zo života. No moja povaha sa ma nie a nie pustiť, vždy musí zapárať.

A tak ma po čase konečne napadlo, skutočne je toto moja povaha, ktorá stále niečo analyzuje aj keď nemusí? Alebo je to niečo celkom iné, pretože za pár nestrážených chvíľ sa spustí lavína a nezadržateľný, nekonečný myšlienkový pochod vedený mysľou na míľovej trati valcuje moju pohodu. Akoby aj nie, keď jej dávam toľko priestoru v mylnom domnení, že však toto som ja! A tak sa ani nečudujem, že ako odtrhnutá, z reťaze si pýta vytúžený háčik … Zaslepená a nevedomá veľmi často sa v nej strácam … A tak čo sa chce, to sa i nájde. Jedno či za krátko či za dlhšiu dobu!

Život ti dá všetko – radosť, šťastie, pohodu … No ak to tak veľmi chceš, vie ti to všetko razom i vziať, veď koniec-koncov aj to tak chceš! Potom sa ťa opýta:”Tak čo našla si, čo si chcela?” A ja odpovedám skleslo, že hej. No jedným dychom dodávam, že toto som ale nechcela … Prečo si mi všetko vzal? Ale potom počujem iba ozvenu:”Jaj moja to si bola ty, kto to dovolil. Ja som ti mal iba ukázať, čo sa stane, ak si niečo tak veľmi praješ!” Darmo ja potom nariekam nad rozliatym mliekom, že ja som to nechcela, docháza mi však, že predsa len je to chyba môjho prijímača. A najhoršie na tom je, že nijaká Nič fáza nemusí vôbec existovať, ak si ustriehnem môjho tak trochu vnútorného nepriateľa – moju myseľ a ego dokopy. Pekná dvojka, čo je  pravda. Len sa v úzadí škeria, že veď dávaj si pozor na svoje priania …

V podstate majú pravdu, nespočetne krát som ich neustriehla a nechala im voľný priestor k realizácií. Preto bolo pre nich viac ako zábavné hrať sa so mnou na skrývačku … V takomto momente je asi na mieste priznať svoju porážku, prestať si zlyhanie vyčítať, no zároveň sa zaujímať o podstatné súvislosti hry, ktorú so mnou rozohrali. Lebo iba ak si ich budem plne vedomá pochopím, že VŠETKO ALEBO NIČ od života dáva väčší zmysel ako som dúfala. Pochopila som, že vôbec to nie je hra, je to skúška môjho vnímania. Potvrdzuje sa tu pravidlo, že neznalosť neospravedlňuje, iba vie parádne zabolieť … No čo bolí, prebolí a ja si hlavne hovorím, že nikdy sa nemám dať zvalcovať. Nezostáva mi nič iba vždy pokračovať tam, kde som prestala, a tentoraz už viem čo budem si z celej duše priať …

Tak čo si vyberieš tento krát všetko alebo nič??? Show must go on … či už s alebo bez tvojej spokojnosti … je to len v tvojich rukách!