Značky

, , , , , , , , , , , , , , ,


Tento citát som mala už dlhšiu dobu uložený, no prišiel naň čas až teraz. Vlastne jeho význam sa mi pripomína v súvislosti s viacerými situáciami, ktoré sa mi nenápadne motajú do cesty. A nie je to v mojom živote nič ojedinelé, že si idem svojou cestou, častejšie však skôr necestou🙂. Veď to poznáte asi všetci, že keď má človek pocit, že si v sebe i v živote poupratoval, vždy sa nejaký strašiak nájde. V tomto prípade (a v nespočet ďalších :-)) je tým strašiakom jedine a výhradne myšlienka … Jedna nenapraviteľná naša ľudská črta je tendencia veriť v neskutočné somariny. Nie nejdem sa tu zaoberať vznešenými a citlivými otázkami náboženstva, na to ja vôbec nie som. Skôr mám na hladáčiku niečo omnoho prozaickejšie, a to že na 100% väčšina z nás verí všetkému, čo o nás vyprodukuje a nadeľuje nám naša vlastná myseľ.Nedávno ma po určitom období duševnej pohody začali otravovať nenápadné momenty sklesnutej nálady. Povedala som si, že však to bude asi týmto bláznivo meniacim sa počasím a nedostatkom slnka, že ma občas chytil splín … no postupne som si odsledovala, že moju dobrú náladu a presvedčenie, že všetko je práve tak ako má byť, že moje doterajšie aj ťažšie rozhodnutia boli správne … Alebo lepšie povedané mali byť uskutočnené. Že bez týchto pre moje okolie niekedy nepochopiteľných rozhodnutí by som prišla o terajšie radosti, prípadne by som ani nešla životom, ktorým vďaka tomu chcem ísť a idem … Jednoducho by som ani nesnívala o tom, že sa mi môžu splniť dokonca i skoro zabudnuté detské sny🙂. Stále som si preto spätne opakovala, že to celé neisté obdobie mi pomohlo byť silnejšou osobou sama voči sebe i v očiach môjho okolia. To ale nie také dôležité … Jasné hovorím si, že ešte nemám zďaleka vyhraté, ešte som tak na polceste k úspechu, no i fakt že som na tej ceste mi dodáva sebavedomie a chuť pokračovať. V duchu sa často teším, že “vidíš dokázala si to až sem, tak predsa dokážeš čokoľvek, čo si zaumieniš!” No v tomto okamihu do hry žiaľ vstupuje ešte niečo … A to niečo so mnou niekedy cvičí ako sa mu páči. Moja myseľ! Veľa krát v minulosti som sa pokúšala prestať si všímať, čo si o mne myslí moja myseľ, no potvora mi dokáže pekne újsť a prevziať kontrolu. Znie to trošku ako rozpoltenosť, no ono to tak trochu asi aj je.

Skúste si spomenúť na nejaký moment, keď ste sami seba v duchu rozoberali a hodnotili v kontexte situácie z minulosti, či zareagovali v istej situácii nejakým zautomatizovaným spôsobom. Možno ste boli do svojho vnútorného monológu – skôr tyrády – vtiahnutý až do takej miery, že ste sa videli v centre diania oprávnene a konštruovali ďalšie a ďalšie asociácie … Som si istá, že 99% z nich boli seba odsudzujúce súdy a výčitky typu “ty si taký/á, ja som to vedel/a, alebo to som ti predsa hovoril/a!” No ste to vy? Skutočne? Odpoveď ste v podobnej sitácii už asi veľa krát mali priamo tiež pred nosom. Najmä ak sa vám v určitom momente zrazu zdalo, že to ste nechceli spraviť, povedať dokonca si to ani myslieť (nie nadarmo sa hovorí, že “zaplo mi až s polsekundovým oneskorením”). Tak potom kto tak zareagoval, myslel? Mne to často príde, že to musel byť niekto iný, to som nebola ja! A skutočne to ani nie som ja, to ma iba moja myseľ svojim spôsobom zase zatiahla do svojej hry a nebyť pár chvíľ mojej pozornosti, tak by som si celý čas myslela, že to ja som tá trízniaca mrcha, ktorú raz baví tešiť sa zo života a potom na seba hádzať jednu výčitku za druhou. To by potom bola teda schíza!🙂

Tak to bolo i teraz, pretože som si uvedomila, že z čoho sa ja osobne teším, to moju myseľ nevýslovne otravuje a preto mi sem-tam v nestráženej chvíli šplechne pár výčitiek, že keby som nespravila tie a tie rozhodnutia, nemusela by som sa strachovať o svoju budúcnosť, bolo by mi lepšie, čo tam toho po pár drobných radostiach v súčastnosti. A tak mi vyrába výčitky, ktoré ma ťahajú k obavám a strachu z budúcnosti. Až by som bola schopná sa utopiť v lyžičke vody, keby sa mi pred očami neobjavili všetky tie dôvody, ktoré potvrdzujú správnosť rozhodnutí a prečo som to všetko urobila. Týmto a podobným spôsobom vám garantujem, že myseľ úplne odstavíte a zrazu je tu na kratší či dlhší okamih krásne bezmyšlienkovité ticho.

Proste vždy mám v zálohe tieto myšlienky, ktorými sa mi darí odzbrojiť myseľ v tej správnej chvíli a tak ju na chvíľu držať v šachu a vyrukovať s nimi znovu neskôr v potrebnej chvíli. Je to síce tak trochu zákopová vojna, no netreba sa nikdy vzdávať. Ono totiž naša myseľ ťaží hlavne z našej pohodlnosti a sklonu držať sa známeho a obávať sa vykročiť do neznáma. Každý raz či veľa krát musí vykročiť po nevyšlapaných cestičkách, aby zažil svoje sny. Aj napriek tomu že nám myseľ nezabudne pripomenúť: “Kto sa bojí, nech nejde do lesa”, pokiaľ zutekáme z polcesty naspäť do pohodlíčka jej výčitiek:” Vidíš ja som ti to hovorila, že ti bude pri mne najlepšie!”

No netreba ju počúvať, lebo potom strácame to najdôležitejšie – samych seba, slobodnú vôľu a kontrolu nad životom! Nebojme sa preto vykročiť do lesa, zo začiatku možno neistým krokom, no po pár metroch si zvykneme na nové prostredie a stávame sa sebaistejší, až si nakoniec pripadáme ako doma! Odmenou vám bude radosť, že ste dokázali niečo, čo by ste do seba nikdy nepovedali a pokoj od kričiacej mysle!🙂