Značky

, , , , , , , , , ,


nice

“Jsou tací, kdo dávají s radostí, a radost je jim odměnou.

A jsou tací, kdo dávají s bolestí, a bolest je jejich křtem.

Leč i tací jsou, kdo dávají, a žádnou bolest přitom nepociťují:

ani tím nevyhledávají radost, ani nestaví na odiv svou ctnost.

Dávají, jako když se v údolí tam naproti line vůně z myrty.

Jejch rukama promlouvá Bůh a jejich očima se usmívá na pozemské.”

Khalil Gibran

Táto myšlienka mi chtiac-nechtiac pripomenula, že nie vždy sa dokážeme odpútať od vlastných emócií, bez ohľadu na to, či v pozitívnom alebo negatívnom zmysle a nezaujato sa dívali na svet okolo očami pozorovateľa.

Namiesto toho sa nás pokúšajú emócie vtiahnuť do hry s vlastnými pravidlami. Samozrejme sú nám naše emócie vždy nablízku a pomáhajú nám prechádzať životnými situáciami, tak že nám poodhaľujú vzájomné väzby k rôznym ľudom, vzťahom, situáciám. Sú v podstate poznávacím znamením človeka. Nie, netreba sa ich strániť, či sa im vyhýbať. Sú totiž našou súčasťou, no ako sa hovorí všetko s mierou, pretože všetkého veľa škodí. Ak totiž prenecháme velenie našim emóciám, môže sa stať, že postupne prestaneme vnímať, že im podmieňujeme naše vlastné činy a konanie. Potom sa naladíme na rutinu, v ktorej sa automaticky zobúdza naše vlastné ego. To je už iba krôčik od toho, aby sme sa nechali zahnať nevedomky do jedného z extrémov stotožnenia sa s ním.

Tak sa na to pozrime zblízka. Koľko ľudí poznáte, ktorí sa pasujú do jednej z týchto rolí a ani o tom často netušia – ubolené chúďa obeť, sudca, hrdina, či dobrodinec. A čo si budeme hovoriť, asi si týmito fázami prešiel každý z nás. Koľkým bolo a býva ublížené tak, že sa na nich pomaly celý svet valí i pri najmenšom pohybe či zvýšení tónu hlasu? Koľkí si svoje bôle držia v sebe a pustia svoje emócie na špacír v prostredí, kde sa cítia byť silnejší? Keď si vyhliadnu obeť, ako rýchlo sa stávajú sudcom a katom zároveň? Kým môžu riadia sa heslom, prečo keď mne je zle, nemôže iným byť ešte horšie. A ako zbytočne si nahovárajú, že to svet je zodpovedný, že ich niekto musí poľutovať, pofúkať boľačky… Ako sa len hlboko mýlia! No iba ak sami pochopia, že bludný kruh musia sami preťať, aby sa na nich svet začal usmievať, až vtedy zbadajú že búrkové mračná si nad hlavou nesú vždy len oni sami.

Na strane druhej o koľko viac nám po svete kráča všelijakých superhrdinov a dobrodincov, ktorí túžia po potlesku, pochvalách a obdive. Musím sa priznať, že takí mi vyslovene lezú na nervy. Takí, ktorí očakávajú neutíchajúce slová vďaky, za to akú záslužnú činnosť robia. Pritom často sa jedná iba o ich pocit sebestrednosti a odmenu, ktorú očakávajú. Mnoho krát sa pritom môže stať, že vplyvom ich nedostatočného docenenia t.j. “nedostatku vďaky” z okolia sa z našeho hrdinu stáva postupom času buď obeť alebo sudca… A tak sa nám kruh ega točí a točí dokola, až z toho mnohým príde dosť nevoľno. Všimnite si taký syndróm týraných žien…

Často si hovorím, že sa nad takéto veci už viem povzniesť a ešte častejšie ma nejaký expert dokáže strhnúť z rovných nôh. Vtedy ani tak nebolí samotný pád ako zistenie, že som zase niekomu dovolila, rozkolísať mi zem, na ktorej stojím. Viem, že hoci som kedysi trpela ako koník vraný a titulovala sa chúďatkom malým … teraz už som z takýchto počinov konečne vyrástla! No to neznamená, že sem-tam sa nestávam hrdinkou mesiaca … Aj keď si na to dávam pozor z času na čas si moje ego nasadí rožky! Utešujem sa síce, že veď to sa občas stáva, no ako výhovorka to už neprejde. Preto ma o to viac teším, že mi konečne svitlo na nové časy.

Povedzme, že sa konečne človek viac sústredí na svet, jeho farby, šumenie lístia, šepot vetra, blízkosť blízkych a radosť malých i veľkých … Ak sa prestaneme pozerať na svet iba cez optiku emócií a vzdáme sa tejto časti seba, začneme vnímať krásu významu slov ako “byť” a “existovať”. Tak si konečne umožníme hľadieť na svet očami našej duše, tešiac sa z radosti neočakávajúc slová chvály, vnímajúc bolesť bez ľútosti a súdenia, konečne SME, ŽIJEME, EXISTUJEME.