Značky

, , ,


“Čas mizne akonáhle pátrame po jeho pôvode”.

priecasStalo sa Vám niekedy keď ste boli trebárs zamilovaní a hodina s Vašou milou, alebo milým utiekla bleskovo a posledná pracovná hodina v piatok v práci ubiehala neskutočne pomaly? Rovnaký časový úsek meraný hodinami sa zdá byť diametrálne odlišný. Človek vníma udalosti z perspektívy svojho vlastného zvláštneho stanoviska, pretože čas sám je relatívnym pojmom. Relativita času je taká, že pomalá korytnačka, ktorá žije celé storočie nemusí pociťovať, že jej to trvalo dlhšie než rýchlemu hmyzu, ktorý sa narodí, rastie, pári a umiera v jednom týždni, lebo relativita určuje jeho skúsenosť z iného stanoviska.

Predpokladáme, že čas je rozložený na okamžiky, ale pokúsme sa pevne tieto okamžiky uchopiť a oni nám uniknú. Analýza neoddeľuje žiadne oddelené časti času, žiadne nezávislé okamžiky. Neexistuje žiadna medzera medzi prítomnosťou a minulosťou. Jednou z ilúzií času je, že neustále žijeme v udalostiach prítomného času, zatiaľ čo žiadne také rozdelenie v skutočnosti neexistuje. Nech je to o jedinú sekundu , alebo milióntinu sekundy neskôr, tak zvaný prítomný okamih sa už rozpadol do takzvanej minulosti. To čo sa zdalo byť skutočnosťou sa zdá byť aspoň do určitej miery skôr predstavou, zakotvenou v našej mysli, čo znamená že pohyb času je z veľkej časti v nás samých. Keď existuje tento okamžik niekde, musí to byť v našej mysli a našej predstave o ňom. Einstein objavil že bežné pravidlá uskutočňované v čase a priestore nie sú vôbec absolútne a nezvratné. Sú celkom závislé na takých činiteľoch ako stanovisko pozorovateľa. Takí činitelia sú sami o sebe prmenliví a relatívni. Na podklade možných vonkajších javov a našich piatich zmyslov obvykle usudzujeme a považujeme pevný kameň za hmotu v kľude. No pravda je jasne odhalovaná moderným fyzikálnym skúmaním v podivuhodnom svete atómov a molekúl. Všetká nehybná hmota je vybudovaná s elektrónov, protónov, neutrónov, kvarkov, neutrín atď. , ktoré sú neustále v pohybe, ako roj neúnavných včiel. Musíme zrevidovať svoju jednoduchú predstavu o svete a to uvedomovaním si týchto právd v každodennom bežnom živote.

Karavána piatich ťiav, odpočívajúcich v údolí sa javí pozorovateľovi, ktorý stojí nad ňou na kopci, v úplnom kľude. Ale to platí len za bežných predstáv o priestore, ktoré náležia predrelatívnej fyzike, lebo to prehliada fakt, že Zem putuje okolo Slnka a pri svojom pohybe unáša tiež túto karavánu. Pozorovateľ tým, že nie je schopný dokázať tento fakt nevedomky klame sám seba, vo viere, že čo je pravdivé z jeho stanoviska je tiež pravdivé taktiež zo všetkých ostatných stanovisiek vesmíru. To je samozrejme nesprávne, pretože druhý pozorovateľ by iste pozoroval pohyb karavány priestorom, keby sa pozeral zo slnka. Všetko čo môže prvý pozorovateľ povedať je, že karavána s ťavami je v relatívnom kľude voči Zemi. Nemôže povedať nič pravdivejšieho len že by bol schopný posunúť svoje postavenie. A tak žiadny pozorovateľ nemá celkom pravdu ani celkom nepravdu. Faktom je, ako upozorňuje Einstein, že každé pohybujúce sa teleso má svoje vlastné meradlo času a svoju vlastnú sústavu priestoru, s ktorým bude pozorovateľ vždy vo vzťahu. Zem si razí dynamicky svoju dráhu priestorom približne 1600 km za hodinu a napriek tomu nikto necíti najmenší záchvev tohto pohybu. Používame jednoducho slovo tu. Ale zatiaľ čo ukazujeme miesto, takto označené, letí Zem gigantickou rýchlosťou priestorom, unášajúc toto miesto so sebou, takže je behom niekoľko minút vzdialené mnoho kilometrov od pôvodného miesta. Ďalej sa Zem točí okolo Slnka. Slnko sa samo pohybuje vzhľadom k Mliečnej dráhe a Mliečna dráha sa taktiež rúti priestorom. Keď tieto všetky pohyby zoberieme do úvahy, pochopíme že nemožno ani pravdepodobne odhadnúť, ako ďaleko sa dané miesto v priebehu niekoľko minút skutočne posunie. Žiadny pokus nemôže zistiť rýchlosť ako sa ono „tu“ skutočne pohybuje priestorom, pretože neexistuje žiadne teleso, ktoré by bolo absolútne v kľude a s ktorým by bol pohyb daného miesta porovnaný.

Neprežívame žiadny priamy zmyslový vnem čistého času alebo čistého priestoru. Nemôžeme obliecť obyčajnú ideu priestoru do žiadnej mentálnej podoby. Môžeme len uvažovať o nejakej veci určujúcu vzdialenosť a rozlohu. Preto poznáme priestor, ako vlastnosť vecí a čas ako vlastnosť pohybu. To čo naozaj o svete vieme je nie vždy rovnaké pre každého, ale úplne relatívne k stanovisku, ktoré sme zaujali. Relativita ukazuje, že musíme zmeniť svoj zdedený spôsob myslenia o svete. Keď zmeníme svoje myslenie o svete, zmeníme tiež známe charakteristiky svojho vesmíru. Stratí svoju základnú stálosť a svoju nemennú absolútnosť. Začína meniť svoj charakter z toho čo sa javí ako vonkajší fakt v to, čo je skutočne mentálnym činiteľom. Skrátka musíme začať priestor mentalizovať a myseľ spriestorniť. Tak začne byť náš názor v súlade s Einsteinovými matematickými dedukciami, ktoré učinili hmotu telesa premenlivou. Tento nový názor, že energia má hmotnosť a že hmotnosť fyzického telesa sa za určitej rýchlosti môže meniť spôsobí, že hmotný charakter predmetu nie je rozhodujúci.

To hlavné čo nám tieto úvahy prinášajú je poznanie toho, že priestor a čas napriek tomu , že sa javia, ako niečo stále a nemenné sú v skutočnosti naším mentálnym javom uskutočňujúci sa našou mysľou – teda myšlienkou o čase a priestore.

„Ľudská bytosť je časťou celku, ktorý označujeme za univerzum a to časťou obmedzenou časovo aj priestorovo. Zažíva seba, svoje myšlienky a pocity, ako niečo oddelené od ostatného sveta, čo je zvláštny druh optického klamu vznikajúceho vo vedomí. Tento klam je naším väzením, ktoré naše túžby a žiadosti obmedzuje na niekoľko nám najbližších osôb. Našou úlohou musí byť aby sme sa z tohto väzenia vyslobodili.

(A.Einstein)

zdroj