Značky

, , , , , , , , , , , , ,


nocJe to v podstate oveľa výstižnejšie ako originál “Podľa seba súdim teba.” Ani si často človek neuvedomuje, ako sa riadi týmto heslom. Je pritom úplne jedno, či si to nie je schopný alebo si to nechce priznať, no prevracia si tým život naruby. Nech to znie akokoľvek moralizujúco, žiaľ všetci tomuto javu posudzovania z času na čas, viac či menej podľahneme. Lenže problém nastane, ak takýto postoj začneme používať k obrane i útoku proti okolitému svetu a nevedomky si tým takto nastavíme životné motto. Načo je to dobré? Proste na nič. Iba sa nám to ako bumerang rovnakej negatívnej energie v plnej sile vráti a podrazí nám nohy. Pretože čo zaseješ, aj nakoniec zožneš … v pozitívnom a najmä v negatívnom zmysle!

A zrazu sa nestačíme čudovať v akom to otrasnom prostredí a spoločnosti, ktorá sa nám bridí, sme sa ocitli. Človek, ktorý bol ako tak spokojný so svojim životom, sa hnevá na ľudí okolo seba, nadáva si pod nos, že: “Čo sú to za ľudia!” Hromží, ohovára, a všetko sa zlieva do nikdy nekončiaceho posudzovania a súdenia… Seba? Svojho konania? Svojich schopností? Ale kdeže! Iba tých druhých! Ich postojov! Ich schopností! Ich správania! Ich života! To mi pripomína situáciu, keď sa malé deti naháňajú okolo stola a rozbijú pritom maminu obľúbenú vázu. Obvykle sa boja či nechcú priznať a tak zvalia vinu vždy na súrodenca: “To nie ja, to on je na vine!” To isté len v iných odtieňoch sa deje i v dospelosti v akomkoľvek veku, pretože si ľudia tak urputne bránia svoj imidž pred okolitým svetom, tak ako sú celé veky vychovávaní … stále viac bojujú ľudia o svoje vlastné prežitie v tom veľkom svete plnom nepriateľských tvári!

Keď sa tak okolo seba pozerám, krútim iba neveriaco hlavou. Pomohol niekomu v živote tento postoj? Nie, iba čo si takto zbytočne znepríjemňuje život. Aj v mojom okolí je veľa ľudí, ktorí si myslia, že za väčšinu negatívneho, čo ich momentálne prenasleduje a lepí sa im na päty, môže niekto iný. Až pri nich som si uvedomila, že som už našťastie niekde inde. Ich motto: “Namiesto seba súdim teba!” ma ani tak neprekvapuje, no už ani nemá na mňa žiadny vplyv. Kedysi som sa rovnako rozčuľovala a chŕlila popol a lávu na všetkých okolo, lebo oni mohli za to, že sa mi nedarilo.  Celý čas tak iba míňajú svoju trochu energie na súdenie iných, pričom sa neobzerajú ani naľavo ani napravo. A stále sa v hneve čudujú, prečo sa musia potýkať s ľuďmi tak prízemnými a často i odsúdenia hodnými. Stále tvrdia, že sa im neoplatí venovať nijakú pozornosť … Vyhýbajú sa kontaktu s nimi a predsa ich ťahajú so sebou na každom kroku, ktorý spravia. Stále dokola iba nadávajú, hromžia, ohovárajú a súdia … Seba? Kdeže. Tých druhých, tých zlých! A pritom ani netušia, čo si prežívajú tí ľudia navôkol. Nie je to totiž v tom momente pre nich podstatné. Nezáleží na to, že i oni majú svoje radosti a starosti a trápenia … Len nech sa pracú čo najďalej a neotravujú vzduch.

A pritom si ani nie sú schopní uvedomiť, v akom nezmyselnom začarovanom kruhu sa točia. Nevidia, že iba to, čo vidia na iných, vôbec nevidia na sebe! Veď všetko so všetkým súvisí … a oni iba zbytočne zatvárajú oči sami pred sebou. Vidia ostatných ľudí, ktorých nevedia vystáť, komentujú ich život, ich postoje či správanie, súdia i odsudzujú ich v jednej sekunde, no v skutočnosti sa pozerajú skrze nich na seba samých, na svoje postoje, správanie, život! Viem, že to v srdci vedia a preciťujú to zistenie v skryte duše, pretože túto trpkosť šíria vo vlnách negatívnej energie nasmerovanej na pár “vyvolených”, ktorí im najpresnejšie nastavujú v tom momente zrkadlo. Oni to v kútiku duše vedia a toto vedomie sa premieta, či už do hnevu, zlosti alebo aj do sarkazmu, ktorý sa ešte výraznejšie odrazí späť! A tak často ešte urputnejšie bojujú … stále dokola v začarovanom kruhu až do úplného vysilenia…

Pozerám sa často na úbohé zlostné obete svojich vlastných tyranov. Bojujúce, brániace sa … a nič sa nemení. Nevidia, nepočujú nič okrem svojho oprávneného hnevu … A pritom stačí tak málo, aby sa kolotoč zastavil. Stačí iba obrátiť svoj zrak do svojho zrkadla, neuhýbať pohľadu na odraz v ňom. Možno nebude príjemný, možno sa v ňom nespoznajú, lebo to nie sú to oni z ich predstáv! No to je práve ono, to čo ľuďom kalí zrak, sú ich vlastné skreslené predstavy sami o sebe. Až keď s pokorou príjme človek aj svoj reálny pokrivený odraz v zrkadle, až to mu pomôže vzdať sa a prestať bojovať proti všetkému a všetkým! Práve zbadal sám seba. Páči sa mu ten obraz? S najväčšou pravdepodobnosťou vôbec. Zákonite príde otázka, ako to má zmeniť… No tak dlho bojoval, aby nemusel vidieť sám seba, že teraz nemá dosť síl, aby sa zdvihol zo zeme a pozrel sa sebe do očí. Bez potrebných síl sa môže iba vzdať. A tak sa vzdá konečne sám sebe, obeť sa vzdá tyranovi posledný krát. No nie je to prehra, lebo ak sa vzdá, aby sa zmieril a prijal to, čo vidí v sebe s pokorou, potom práve vyhral ten najdôležitejší boj sám proti sebe, obeť proti tyranovi. Postupne sa hnev mení na vyrovnanosť, zlosť na radosť, sarkastický trpký chechot na zvonivý úprimný smiech. Negatívnu energiu vystrieda pozitívna, valiaca sa zo všetkých strán. Okruh známych sa mení… Vytúžený sen sa konečne stáva realitou!