Značky

, , , , , , , ,


alefVeľmi ma potešilo, keď som v kníhkupectve objavila novú knižku od jedného z mojich obľúbených spisovateľov. Vždy ma jeho knihy primäjú k zamysleniu nekonečným množstvom inšpiratívnych myšlienok, ktoré mi hovoria do duše … Tak ako tieto …

Dvere sú otvorené a do kostola vchádza niekoľko starých žien. Poobzerám sa okolo seba a vidím, že ulica je celkom prázdna, doprava sa ešte nerozprúdila.

“Veľmi potrebujem, aby si niečo pre mňa urobila.”

Konečne sa po prvý raz usmeje. Prosím ju o niečo! Potrebujem ju!

Plameň sviečky sa jej odráža v očiach. Skloním hlavu. Necítim ani náznak viny, len zmierenie a vzdialenú bolesť, ktorá sa prejavuje v druhej dimenzii a ja ju potrebujem prijať.

“Zradil som ťa. A prosím ťa o odpustenie.”

Chcel by som, aby odpustenie patrilo len mne, ale Hilal vykúpila všetko a všetkých. A možno je to tak lepšie.

Začne sa chvieť. Oči sa jej naplnia slzami. “Oslobodzujem sa od nenávisti odpustením a láskou. Rozumiem, že utrpenie, ktorému sa nedá vyhnúť, je tu, aby som mohla kráčať k sláve. Chápem, že všetko je prepojené, všetky cesty sa stretávajú, všetky rieky tečú do jedného mora. Preto som teraz nástrojom odpustenia.”

Hilal hovorí potichu, ale v kostole je taká dokonalá akustika, že jej hlas sa ozýva vo všetkých kútoch.

Odpúšťam slzy, ktoré ma prinútili preliať.

Odpúšťam bolesť a sklamanie.

Odpúšťam zradu a lži.

Odpúšťam ohováranie a intrigy.

Odpúšťam nenávisť a prenasledovanie.

Odpúšťam údery, ktoré ma zranili.

Odpúšťam zničené sny.

Odpúšťam mŕtve nádeje.

Odpúšťam krutosť a márnivosť.

Odpúšťam ľahostajnosť a zlovôľu.

Odpúšťam nespravodlivosť v mene spravodlivosti.

Odpúšťam hnev a zlé zaobchádzanie.

Odpúšťam nedbalosť a zabudnutie.

Odpúšťam svetu so všetkou jeho zlobou.

Zloží ruky, zatvorí oči a pritisne si ruky na tvár. Pristúpim k nej, aby som ju objal, ale kývne rukou: “Ešte som neskončila.” Znovu zatvorí oči a zdvihne hlavu.

“Odpúšťam i sama sebe. Nech mi už nešťastia z minulosti neťažia srdce. Na miesto utrpenia a hnevu ukladám porozumenie a pochopenie. Na miesto vzbury ukladám hudbu, čo vyšla z mojich huslí. Na miesto bolesti ukladám zabudnutie. Na miesto pomsty ukladám víťazstvo.”

Budem vedieť prirodzene ľúbiť napriek všetkej nenávisti. Dávať, aj keby som prišla o všetko. Pracovať s radosťou aj napriek všetkým prekážkam. Podať ruku, aj keby som bola sama a opustená.Vysušiť slzy, aj keď s nárekom. Veriť, aj keby mi neverili.

Otvorí oči, položí mi ruky na hlavu a vyhlási so všetkou autoritou prichádzajúcou zhora:” Nech je tak, Tak bude.”

Úryvok z knihy Alef od Paola Coelha