Značky

, , , , , , , , , , , , , ,


beanK tomuto zamysleniu ma inšpirovalo pár diskusií na našich blogoch a moje myšlienky, ktoré mi už dlhšie utekajú týmto smerom, nepriamo potvrdila i Helar svojimi poslednými článkami. Hneď na úvod chcem pripomenúť, že mi je v podstate šuma fuk, koľko ľudí túto moju úvahu nájde a koľkí z nich ju príjmu a koľkí nad ňou iba mávnu rukou… Jednoducho tieto myšlienky potrebujem dostať na papier (virtuálny samozrejme), lebo mi to v tomto okamihu pripadá tak nejak príhodné.

Každý človek pokiaľ sa ocitne na tomto svete s tým v určitom okamihu musí niečo urobiť… Nemusí to byť nič svetoborné, myslím, že na začiatok postačí cítiť sa komfortne sám so sebou na mieste a čase, v ktorom sa nachádza. Lebo povedzme si na rovinu, byť niekde a necítiť sa pohodlne, nie je teda dvakrát výhra, hlavne ak sa tu človek má zdržať nejakú tú chvíľku🙂. Viem to, lebo i ja som tu🙂 rovnako ako všetci okolo …

A tak ako človek rastie z batoľaťa na dospelého človeka, ocitá sa na ceste, ktorú má prejsť aj duchovne. Nie, nejdem zachádzať do detailov typu osudu a predurčenia, ktorá je vo väčšej či menšej mieri povedomá každému a tvorí náš akýsi zažitý ľudský “folklór” a ani porovnávať rôzne filozofické učenia, lebo dokážu ľudí spájať i rozdeľovať – tomu sa nechcem teraz venovať.  No len málo ľudí sa pokúsi využiť a zúročiť to, čo má k dispozícií. A čo to je? V tomto momente by som si prepožičala známy Descartov Sokratov výrok: “Viem, že nič neviem.” a malinko ho zmenila na :”Viem, že si nič nepamätám.” A na ľudí to teda sedí ako uliate, pretože my máme veľmi krátku a selektívnu pamäť, čo je dosť zarážajúce pri kapacite ktorá je nám k dispozícií… A poviem vám, že mi niektoré tvrdenia týchto dní veľmi účinne osviežili pamäť a pripomenuli mi doterajšie fázy, ktorými som si zatiaľ (hádam úspešne) prešla. Pripomenulo mi to, ako veľa je ciest a spôsobov ako nájsť svoj cieľ. Toto však nepokladajte za posudzovanie kohokoľvek, pretože podobnosť je náhodná a pritom sa tu môže nájsť, kto len chce, nebránim, no ani nesúdim.

Ja konkrétne som si prešla niečím, čo sa kľudne môže označiť ako duchovná puberta (Gabriel by na túto tému mohol o mne napísať celý traktát😉 no prischlo to mne) pre podobnosť s tou človečou… Má to rovnaké príznaky: z nejakého dôvodu, ktorý nám nie je vôbec vopred povedaný sme sa zrazu ocitli tu na tomto svete – na myseľ mi teraz prišla asociácia s úvodnou scénou seriálu Mr. Bean🙂. Au to bolelo :-)! Vtipné! No výstižné, lebo máme nepríjemný pocit, že sa nás niekto zbavil alebo že nám to spravil naschvál a sme tu?! Tak s podobnými pocitmi sa či chceme alebo nie sa ocitneme v živote ako prvý raz vo vode, no nikto nepovedal aké sa pláva. Tu mi napadá asociácia: “Človeče pomôž si sám!”

Okey tak som tu a čo teraz? Ak sa malému dieťaťu nepáči, kde sa ocitlo, proste o sebe dá vedieť a začne kričať a hádzať sa o zem typu “ja tu nechcem byť, robte s tým niečo!” Aj to som zažila. Doslova i v prenesenom význame slova. A keďže je táto úvaha o duchovnom rozvoji, povedzme si niečo o tom detskom hádzaní sa o zem… Povedzme, že tak ako z tohto správania nemajú radosť naši rodičia, nie je to jedno ani nám samým na stupňoch nášho duchovného rastu. Otázkou je sme si toho vôbec vedomí? Tu treba na našu obhajobu ako poľahčujúcu okolnosť zopakovať: “Viem, že si nič nepamätám!” Áno je to presne tak, že v tejto fázy si naozaj nikto z nás nemôže spomenúť, prečo by nám to malo vadiť. Jednoducho sme sa ocitli na mieste Zem a kladieme si otázku: “Páči alebo nepáči sa mi toto miesto?” Ak si odpoviem, že sa mi tu páči, je to v suchu … No ak nájdeme čo i jediný dôvod, ktorí hovorí proti, lebo sme sa tu ocitli nie vlastnou vôľou – teda to sme presvedčení v danej chvíli ako dieťa, ktorému nedovolili ísť do hračkárstva, a namiesto toho sa s rodičmi stále viac vzďaľuje od výkladu s vysnívanou hračkou… Pritom stále nechápe, prečo mu ju mama odmietla kúpiť, čo spraví na prejav protestu sa pár krát hodí trucovito o zem! Nepočúva, keď mu mama vysvetlí, že nemôže mať vždy všetko, len čo na to ukáže prstom, že dostáva to čo teraz potrebuje. Ono nechce a nemôže si to v danom momente uvedomiť, proste preto, že ešte na to nedozrelo. Tak aj my keď sa ocitneme na ceste za poznaním a duchovným rozvojom spočiatku nechápeme, čo sa s nami deje. Nepamätáme si, že nie niekto iný, no iba my sme si rozhodli, akú cestu chceme zakúsiť. To nám iba niekto splnil naše želanie, pričom nemá povinnosť nám to stále pripomínať. A my len bez vďaky frfleme. Raz sme sa tu ocitli a teraz krútime hlavou horúcou od našich zmiešaných pocitov a emócií a chrlime zo seba vzdorovito otázky typu: “Prečo? Ako? Z akého dôvodu? Kto sa o to prosil? Kto to chcel, ja nie?!” pričom vôbec nečakáme na odpoveď, naša myseľ má vlastné výstižné a zaručene pravdivé vysvetlenia. Toto nás zamestná na nejakú chvíľku, až kým nás neomrzí hrať sa na pokazený gramofón.

Potom klasicky nastane obdobie duchovnej puberty a tu začína pravá zábava, no nie som si istá pre koho… Človiečik sa zrazu ocitne vo fáze, že tých otázok bez odpovedí je akosi priveľa a tak si potrebuje vyčistiť hlavu a nájsť niečo, čo mu poskytne dostatočný zdroj informácií a snáď i pár odpovedí, ktoré tak hľadá… V tomto období si prirodzene začne každý nachádzať spriaznené duše, ktoré ho chápu a podporujú ho. Môžem to prirovnať k prostrediu na strednej škole. (Hádam mi násťroční neskočia do vlasov🙂 ) Tam je mladý človiečik zrazu ako v predstavení, kde mu začne tlieskať jeho vlastné publikum. Za noc je z neho hviezda. Konečne našiel smer a priestor, v ktorom sa cíti dobre, nachádza múdre rady a odpovede bytia, má okolo seba tých, ktorí ho úplne chápu a nebaví sa s tými, ktorí patria do inej partie s opačnými záujmami. Hlavne preto, že sa predsa nepatrí baviť s tými, s ktorými sa nebavia ani kamoši. Človiečik si povie, že keď už sa tu ocitol, bude tam, kde je mu dobre, kde ho každý pozná a bude sa venovať iba tomu čo ho zaujíma. Načo by sa mal učiť fyziku či chémiu, ak už teraz na 100% vie, že nikdy z neho žiadny vedec nebude. Nejak to prežije, veď na to vysvedčenie to stačí. Tak sa teda obklopuje iba vecami a ľuďmi, ktorí ho napĺňajú spokojnosťou, a ak pohorí na skúškach z predmetu, či ak ho naštve niekto kto mu kazí vzduch, hromži a prípadne chŕlí lávu. Ocitá sa v svete, ktorý je k nemu zlý. A to ho iba uistí v názore, že tu nemá čo robiť. A zanovite vzdoruje tým, že utečie do bezpečia svojich záujmov, lebo vie čo chce …

Aby som bola osobnejšia, ja som si tiež prešla týmito fázami a hoci som to vtedy vnímala ako tú najväčšiu krivdu a nespravodlivosť, s odstupom času vidím ako ma to zocelilo. Pretože človek sa dostane o krok vpred iba vtedy, ak si začne spomínať na začiatok svojej cesty.

A na začiatok cesty si dovolí spomenúť iba ak sa konečne vzdá v boji proti celému svetu – teda proti sebe samému. Od malička nás v priebehu mnohých generácií prostredie učí, že život je pes a my musíme bojovať so všetkým a všetkými. No dokedy nám v tomto boji s veternými mlynmi vydržia sily? Bojujeme za svoje názory, proti nespravodlivosti a zlu sveta. Zubami-nechtami bránime seba samých. A poznáme sa vôbec, svoje možnosti? Potom z ničoho nič príde úder pod pás, ktorý nám zoberie i posledné zbytky energie. Zmiznú nám všetky ilúzie… Život nám dal znovu najavo, že opäť nad nami zvíťazil, no tentoraz nám ponúka ako bolestné výber medzi dvomi možnosťami, dvomi cestami. Je to ako v Matrixe, keď si Neo má vybrať jednu možnosť, buď bude pokračovať v zápase plný nových síl a možno tentoraz vyhrá, alebo sa vyberie po ceste, ktorá mu nemôže zaručiť nič viac ako to, že snáď nájde čo hľadá.

Každý sa raz nájde v takejto chvíli a to akú alternatívu zvolí, záleží na tom, či sa vzdá alebo nie. Poviete si vzdať sa nikdy, veď ako by to vyzeralo? V tom prípade, gratulujem, vybrali ste si. Ak si niekto zvolí možnosť B, aj tomu gratulujem, ide ďalej na cestu no za poznaním nie za bojom. Na tejto križovatke ide človek spočiatku neistým krokom, pretože netuší, čo ho čaká, ale netrvá to dlho a začnú sa mu vynárať spomienky na rozhodnutia, o ktorých ani netušil, že spravil a ako ho ovplyvnili. Až teraz vidí, kam ďaleko sa dostal a akú cestu prešiel. Toto poznanie ho naplní novou vnútornou energiou, pretože si je vedomí, čo všetko sa naučil. Až v tejto fáze dokáže oceniť fakt, že všetko, čo si prežil mu bolo výborným a trpezlivým učiteľom a nijaká krivda nebola o nič väčšia ako radosť, ktorú cíti v momente zapamätania. V tomto momente musel niekto vysloviť výstižné: “Všetko zlé je na niečo dobré!”

Čo sa mňa týka, poslušne som sa prehrýzla detským vzdorom so spŕškou nezmyselných otázok typu: “Prečo ja?” Teraz s odstupom času mám odpoveď: “Lebo si to tak chcela!” Kedysi som považovala tento svet za čudné a cudzie miesto, do ktorého nepatrím. Nechcela som s ním mať nič spoločné. Povedala som si, že to čo musím, nejak pretrpím a budem sa venovať tomu, čomu chcem. Veď ja sa z tadiaľto nejak dostanem! No teraz sa čudujem sama sebe, prečo som plytvala toľkou energiou, aby som si dokázala, že sa tu necítim dobre… Ale vôbec som nespravila nič, aby som pochopila to prečo to tak je. Až keď si človek spomenie, že si vlastne sám zvolil svoje pôsobisko na tejto planéte v tomto čase, uvedomí si, že by predsa nešiel niekam, kde by nemohlo byť fajn. Stačí iba tak málo … Stačí zmeniť uhoľ pohľadu – až vtedy človek podrastie a vkročí do duchovnej plnoletosti. Má za sebou úspešne maturitu a nastupuje na kurz celoživotného vzdelávania… Stále dostáva nové a nové úlohy a lekcie, no narozdiel od predošlého obdobia, teraz nestráca energiu na nezmyselné žabomyšie vojny a tým ju môže lepšie rozdeľovať na zvládnutie učiva pre pokročilých🙂 a zároveň si užívať miesto tak nádherné, tajuplné a inšpirujúce, ktoré tak veľmi chcel spoznať.

A tak si chcem momentálne vychutnať moje tu a teraz, lebo človek nikdy nevie, kde sa ocitne nabudúce … Iný čas, iné miesto, iný študijný program = nový život😀